Počítačové hry ako terapia
Dušana Rybárová, Katedra psychológie FiF UK, 4. ročník
Počítače sa už v odboroch ako medicína alebo psychológia nepoužívajú iba na spracovanie údajov popr. programovanie, ale priamo ako terapeutické nástroje. Za viaceré uvediem príklad novej terapie dysfatických detí, ktorý v minulom roku prvýkrát publikovala prof. Tallalová z Univezity v Newark v USA.
Dysfatické deti sú normálne inteligentné, majú ale veľké problémy s porozumením reči i hovorením samotným. Príčinou týchto porúch je podľa prof. Tallalovej neschopnosť mozgu spracovávať informácie veľmi krátkeho trvania. Bežne nemusíme spracovávať podnety v trvaní desiatok milisekúnd. Výnimku predstavujú zvuky reči, predovšetkým spoluhlásky. Od zachytenia zmien, ktoré prebehnú v takom krátkom intervale závisí správne porozumenie slova. Dysfatické deti majú túto schopnosť narušenú, a preto ich mätú slová ako žiť – šiť, kosa – koza, zamieňajú si slabiky ta – da.
Od primárneho deficitu k diagnóze vývinovej dysfázie vedie cesta, ktorej hlavnú časť predstavuje percepčné učenie. čím je dieťa staršie, tým sa okruh zvukov, s ktorými sa stretáva, rozširuje. Kedže však od malička nie je schopné odlíšiť niektoré spoluhlásky, učí sa priraďovať názvy a mená nesprávne. Táto jeho skúsenosť sa upevňuje a generalizuje až do okamihu, keď sa diagnostikuje porucha v zmysle vývinovej dysfázie.
Vedci zistili, že liečba týchto detí môže spočívať v tom istom procese, v ktorom si upevnili nesprávne vnímanie – percepčnom učení. Výskumy na zvieratách i dospelých ľuďoch ukázali, že mozog je schopný naučiť sa v dôsledku intenzívneho tréningu rozlišovať veľmi málo odlišné zvuky reči. V mozgu pritom nastanú zmeny v organizácii neurónových okruhov. Túto schopnosť mozgu nazývame kôrová plasticita. Okrem toho výskumy potvrdili predpoklad, že deti sú schopné rozlišovať zvuky, ak sa reč spomalí. Zostávalo už len nájsť metódu, ktorá by umožnila využiť tieto zistenia.
Ako vhodný tréningový nástroj sa osvedčil počítač. Tím odborníkov zostavil dve počítačové hry s tématikou cirkusu, aby dokázali dostatočne zaujať 5- až 10-ročné deti. Hry boli zamerané na precvičovanie problémových dvojíc slabík. Na začiatku terapie dostávali deti slabiky v spomalenej forme – o 50% oproti trvaniu normálnej reči. To im umožnilo jasne rozlíšiť všetky spoluhlásky. čím sa dieťa viac hralo, tým sa zväčšoval počet jeho správnych identifikácií problémových hlások, na čo počítačový software reagoval skracovaním trvania slabík až na úroveň normálnej reči. Za mesiac sa deti zlepšili v jazykových schopnostiach o 1,5 roka.
Štúdia prof. Tallalovej ukazuje jeden zo smerov sľubného využitia počítačov v terapii psychických porúch. Perspektívnou sa javí aj liečba prostredníctvom virtuálnej reality či už ide o afázie (porucha reči v dôsledku poškodenia mozgu) alebo fóbie. V oblasti terapeutických prostriedkov sa tým otvárajú nové možnosti, čo by nemalo zostať nepovšimnuté ani zo strany našich odborníkov.